Obrázok klastra Perseus z Chandra. (NASA/CXC/SAO/E.Bulbul a kol.) Zvuk vo vesmíre možno nepočujeme, aleto neznamená, že žiadne neexistuje. V roku 2003 astronómovia objavili niečo skutočne úžasné: akustické vlny šíriace sa plynom obklopujúcim supermasív čierna diera 250 miliónov svetelných rokov ďaleko.
Na ich súčasnom ihrisku by sme ich nemohli počuť. Vlny vyžarujúce zo supermasívnej čiernej diery v strede zhluku galaxií Perseus obsahujú najnižší tón vo vesmíre, aký kedy ľudia zachytili – hlboko pod hranicou ľudského sluchu.
Nová sonifikácia (údaje premenené na zvuk) však nielenže pridala k notám zisteným z čiernej diery, ale zvýšila ich o 57 a 58 oktáv, takže môžeme získať predstavu o tom, ako by zneli v medzigalaktickom priestore.
Je to prvýkrát, čo boli tieto zvukové vlny extrahované a počuteľné.
Najnižší tón, ktorý bol identifikovaný v roku 2003, je béčko, niečo vyše 57 oktáv pod stredným C; pri tomto rozstupe je jeho frekvencia 10 miliónov rokov. Najnižší tón detekovateľný človekom má frekvenciu jednej dvadsatiny sekundy.
Zvukové vlny boli extrahované radiálne alebo smerom von zo supermasívnej čiernej diery v strede zhluku Perseus a prehrávali sa v smere proti smeru hodinových ručičiek od stredu, takže zvuky zo supermasívnej čiernej diery môžeme počuť vo všetkých smeroch s výškami 144. kvadrilión a 288 kvadriliónov krát vyššia ako ich pôvodná frekvencia.
Výsledkom je strašidelné, akési nadpozemské (samozrejme) zavýjanie, ako mnohé vlny zaznamenané z vesmíru atransponované do zvukových frekvencií.
Zvuky však nie sú len vedeckou kuriozitou. Jemný plyn a plazma, ktoré sa unášajú medzi galaxiami v kopách galaxií – známych ako tzv vnútroklastrové médium – je hustejšie a oveľa, oveľa teplejšie ako medzigalaktické médium mimo kôp galaxií.
Zvukové vlny šíriace sa vnútroklastrovým médiom sú jedným z mechanizmov, ktorým sa vnútroklastrové médium môže zahrievať, pretože prenáša energiu cez plazmu.
Pretože teploty pomáhajú regulovať tvorbu hviezd, zvukové vlny môžu hrať dôležitú úlohu vo vývoji kôp galaxií počas dlhých časových období.
Toto teplo nám umožňuje detekovať aj zvukové vlny. Pretože vnútroklastrové médium je také horúce, v röntgenových lúčoch jasne žiari. Röntgenové observatórium Chandra umožnilo spočiatku nielen detekciu zvukových vĺn, ale aj projekt sonifikácie.
Sonifikačnej úpravy sa dočkala aj ďalšia slávna supermasívna čierna diera. M87*, prvá čierna diera, ktorá bola kedy priamo zobrazená v kolosálnom úsilí spolupráce Event Horizon Telescope, bola tiež zobrazená inými prístrojmi v rovnakom čase. Patrí medzi ne Chandra pre röntgenové lúče, Hubbleov teleskop pre viditeľné svetlo a Atacama Large Millimeter/submilimeter Array pre rádiové vlnové dĺžky.
Tieto obrázky ukázali akolosálny prúd materiáluvypustené z vesmíru bezprostredne mimo supermasívnej čiernej diery rýchlosťou, ktorá sa javí rýchlejšie ako svetlo vo vákuu (je to ilúzia,ale v pohode). A teraz boli tiež ozvučení.
Aby bolo jasné, tieto údaje na začiatku neboli zvukové vlny, ako napríklad zvuk Perseus, ale svetlo v rôznych frekvenciách. Rádiové dáta na najnižších frekvenciách majú najnižšiu výšku pri sonifikácii. Optické údaje majú stredný rozsah a röntgenové lúče sú na vrchu.
Premena vizuálnych údajov, ako sú tieto, na zvuk môže byť skvelým novým spôsobom, ako zažiť kozmické javy, a táto metóda má aj vedeckú hodnotu.
Niekedy môže transformácia súboru údajov odhaliť skryté detaily, čo umožní podrobnejšie objavy o tajomnom a obrovskom vesmíre okolo nás.